Pocit viny
Napsal: ned 05. úno 2012 22:07:57
Ako si priviest ulavu od pocitu viny? Viem,ze kym si toto nevyriesim v sebe, nepohnem sa dalej. V knihach som nasla casti odpovedi. Zatial ich neviem aplikovat na moj problem. Popis "Abrahama", ze lutost nad smrtou domaceho milacika je niekedy ovela vacsi, ako nad napr. rodicmi poznam. Dala som si zabit psika. Euthanazia.Co som spravila, nevezmem spat. Viem, ze si mozem vziat len poucenie. Bolo mi jedno, co vravia lekari,verila som, ale potom som zapochybovala . Bola som unavena ,zmohol ma strach a pochybnosti /forum o psoch, kde som v podstate bola za egoistku, pretoze nechavam psa trpiet /.
Je v tom viac aspektov - rodinnych - s ktorymi sa postupne vyrovnavam.
Tym, ze verim, ze prirodzenym stavom mojho tela - a teda akehokolvek tela - je zdravie a tym, ze verim, ze si vytvaram vlastnu realitu, prichadzam k zaveru, ze moj psik sa mohol dostat z toho, co lekari nazvali nevyliecitelnou chorobou, pomocou mojich myslienok a keby som neprepadla strachu.
Neviem momentalne nahradit myslienku toho, ako sa tesil do auticka akoze na vylet a pritom isiel na injekcie na smrt.
Viem, ze som spravila velmi vela. Viem, ze on mi odpustil. Viem, ze je mi odpustene na vsetkych urovniach. Neviem si odpustit sama.
Skusila som ist vyssie, hnev, obvinovanie druhych, .....Skusam to stale.
Mam pravo vziat zivot inemu? Nie som si ista, ci moj psik trpel tak, ze by chcel odist. Hoci bol na injekciach, aby jedol, vedel sa tesit este...ja som mu pripravovala situacie, aby sa vedel tesit a mal tu moznost radosti.
Rozumiem tomu, ze mi chyba on a pocity, ktore mi daval. To si poriesim.
Pocit viny, ze to, co som milovala a co patrilo ku mne a doverovalo mi a milovalo ma, som zabila.
Je v tom viac aspektov - rodinnych - s ktorymi sa postupne vyrovnavam.
Tym, ze verim, ze prirodzenym stavom mojho tela - a teda akehokolvek tela - je zdravie a tym, ze verim, ze si vytvaram vlastnu realitu, prichadzam k zaveru, ze moj psik sa mohol dostat z toho, co lekari nazvali nevyliecitelnou chorobou, pomocou mojich myslienok a keby som neprepadla strachu.
Neviem momentalne nahradit myslienku toho, ako sa tesil do auticka akoze na vylet a pritom isiel na injekcie na smrt.
Viem, ze som spravila velmi vela. Viem, ze on mi odpustil. Viem, ze je mi odpustene na vsetkych urovniach. Neviem si odpustit sama.
Skusila som ist vyssie, hnev, obvinovanie druhych, .....Skusam to stale.
Mam pravo vziat zivot inemu? Nie som si ista, ci moj psik trpel tak, ze by chcel odist. Hoci bol na injekciach, aby jedol, vedel sa tesit este...ja som mu pripravovala situacie, aby sa vedel tesit a mal tu moznost radosti.
Rozumiem tomu, ze mi chyba on a pocity, ktore mi daval. To si poriesim.
Pocit viny, ze to, co som milovala a co patrilo ku mne a doverovalo mi a milovalo ma, som zabila.