Egyptská kniha mŕtvych

[bodvaru]

1.jpg (10.03 KiB) Zobrazeno 6876 krát

Nie je snáď treba príliš rozvádzať, že egyptskú myšlienkovú tvorbu nie je možné pochopiť bez toho, aby sme prenikli do myšlienkového sveta starých Egypťanov. Zatiaľčo grécki filozofi si hlboko vážili egyptskej múdrosti a snažili sa z nej poučiť, dnešný pohľad na egyptský intelektuálny a duchovný odkaz je tak trochu prezieravý. Jediné, čo západný človek z egyptskej kultúry obdivuje, je umenie a staviteľstvo. Nahovárame si, že sa od starých Egypťanov nemôžeme ničomu naučiť, pretože ich náboženstvo a filozofia (mnohí dokonca popierajú, že niekedy nejakú mali) sú príliš zmätené, než aby nám mohli povedať niečo podstatné. To málo, čo odborníci o staroegyptskom náboženstve odhalili, sa zdá byť prázdne, bezduché, pohanské. Mnohí dokonca hovoria o extrémne materialistickom poňatí.

Myšlienkový svet starých Egypťanov

Ako som však naznačil, taký názor pramení z nepochopenia nielen egyptského odkazu, ale predovšetkým vtedajšieho spôsobu myslenia. V skutočnosti totiž je možné povedať, že egyptská filozofia a teológia patria k tomu najduchovnejšiemu, čo ľudský duch vytvoril. Jej náboj bol natoľko silný, že celý rad kultúr – vrátane gréckej – z neho priamo čerpala. Dnes začína byť čím ďalej viac zjavné, že korene európskej kultúry a civilizácie nie je správne hľadať v Grécku, ale v Egypte.

Ak chceme preniknúť do egyptského myslenia, veľmi nám pomôže hermetická filozofia. Jej najväčšia časť sa zachovala v gréčtine, ale stretávame sa s ňou i v islamskom, židovskom a kresťanskom prostredí. S veľkou pravdepodobnosťou z nej čerpal i buddhizmus a taoizmus. Zatiaľčo až do 17. storočia nikto nepochyboval o tom, že hermetizmus je pozostatkom egyptskej filozofie, situácia sa podstatne zmenila, keď si Isaak Casaubon uvedomil, že sa hermetické diela v mnohých ohľadoch zhodujú s biblickými textami a preto prehlásil hermetizmus za odvodeninu Biblie. Totiž keby to tak nebolo, Biblia by nemohla byť onou svätou knihou, za ktorú ju vydáva židovstvo (Tóra) a kresťanstvo (Nový zákon). Dôkladným rozborom sa však ukazuje, že hermetizmus je omnoho starší než Biblia a že texty v nej uvedené sú zle pochopeným odkazom hermetikov. Zároveň je isté, že hermetizmus je skutočne egyptskou filozofiou, i keď tlmočenou cudzincom (Grékom, neskôr Rimanom, Židom a Arabom) dvomi geniálnymi staroegyptskými mudrcami: Petosirisom a Manethom. Ich dielo vlastne vytvorilo základ helénizmu.

Je až neuveriteľné, koľko historikov sa môže dnes opierať o 400 rokov staré Casaubonovo datovanie. Napríklad Francis A. Yatesová, profesorka histórie na londýnskej univerzite, vo svojej inak veľmi prínosnej knihe Giordano Bruno and the Hermetic Tradition vážne tvrdí, že hermetizmus vznikol až v 1. a 2. storočí po Kristovi. Pokiaľ by však tomu tak bolo, musel by hermetizmus vzniknúť náhle a z ničoho. Významné svedectvo o jeho veku a pôvode nám poskytujú i cirkevní otcovia. Tí si v prvom storočí hermetizmus všeobecne vážili a označovali ho za pradávnu staroegyptskú náuku, ktorá predpovedala Kristov príchod. Až v 2. a 3. storočí sa k hermetizmu začali stavať nepriateľsky, v 4. ho začali potierať a neskôr úplne ignorovať čoby dávne pohanstvo.

V zhode so svedectvami cirkevných otcov z prvého storočia po Kristovi nachádzame stopy hermetizmu skutočne v podstatne starších dobách. Hermetizmus totiž vykazuje úplnú zhodu s myšlienkovým svetom, z ktorého vychádza aj Egyptská kniha mŕtvych. Zhoda je i v autorstve, pretože mnohé jej texty sú pripisované Džehutimu (grécky Hermes) alebo Dobrébytiemu (Agathodaimon). Dnešnou terminológiou je možné povedať, že podstatou hermetizmu je nelineárny pohľad na svet, kde je všetko vzájomne prepojené a všetko je formou jediného Stvoriteľa. Zmyslom bytia je vedomie vlastnej pravej podstaty a návrat ku Stvoriteľovi. Hmotný svet je iba ilúziou zmyslov a zatiaľčo hmota je pominuteľná, duch je večný. Duša sa prevteľuje tak dlho, dokiaľ nepochopí svoju podstatu a nevydá sa späť k Stvoriteľovi, aby s ním splynula v jeden celok. Hermetizmus je teda rýdzo monoteistický. Mnohí snáď teraz namietnu, že egyptské náboženstvo je polyteistickým pohanstvom, pretože Egypťania uctievali stovky bohov a zvierat. Tak sa však egyptské náboženstvo môže javiť len pri veľmi povrchnom pohľade. V skutočnosti sú ony stovky bohov iba rôznymi aspektami jediného Boha. Tomu napovedajú i mená, ktoré Egypťania týmto aspektom dali. Vlastne stačí len pozorne čítať egyptské teologické texty, aby sme došli k poznaniu, že o ich monoteistickom zameraní nemôže byť pochýb. Egyptská kniha mŕtvych nie je v tomto smere výnimkou.

Starostlivým porovnaním hermetických textov s Kapitolami o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary sa ukázalo, že nielenže vychádzajú z rovnakého myšlienkového zdroja, ale dokonca sa prelínajú natoľko, že narážky v knihe mŕtvych sa vzťahujú na samostatné hermetické pojednania, čo je zároveň ďalším dôkazom veku hermetických textov i ich pôvodu.

[bodvaru]

Mimoriadnu pozornosť si zaslúži najmä egyptská predstava o podstate a stvorení sveta. Ako už bolo povedané, egyptské znalosti o svete vychádzajú z odkazu nejakej staršej, zaniknutej civilizácie. Tá môže byť Platónovou Atlantídou. Je zaujímavé, že Platónom udávaná doba jej skazy sa kryje s dátumom mimoriadne ničivej katastrofy, ktorou Zem preukázateľne prešla okolo roku 9500 pr. Kr. Narážky na existenciu zničeného sveta i na samu katastrofu nachádzame i v Kapitolách o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary.

Z toho, čo dnes vieme, je však veľmi pravdepodobné, že egyptská legenda o stratenej pevnine, ktorá sa dostala až k Platónovi, je zmesou viac spomienok na minulosť. Jednak sa v nej premieta povedomie o zničenej vlasti Egypťanov v Tichom oceáne (zem Mu alebo Lemúria), jednak zánik mimoriadne vyspelej neolitickej civilizácie na Sahare. Zatiaľ čo hmatateľné dôkazy pre existenciu egyptskej vlasti ďaleko na východe (Mu) nachádzame len ťažko (o jej existencii a skaze sa však zachovali legendy, a to nielen v Egypte), existencia vyspelej saharskej kultúry je preukázaná nadovšetku pochybnosť. Je iste fascinujúce, že bolo objavené i Platónom popisované hlavné mesto Poseidonis, tvorené vyvrásneným „kráterom“ Guelb er Richat na území dnešnej Mauretánie. Pre pochopenie egyptského myslenia je dôležitá ich predstava o vzniku (hmotného) sveta. Verili, že zdrojom hmoty je Pravodstvo – kvapalina, ktorú by sme v dnešnej terminológii mohli označiť ako voľnú energiu. Už Albert Einstein ukázal, že hmota a energia sú rôzne formy toho istého, a preto energia sama nie je na hmotu viazaná. Egypťania videli Stvoriteľa v hýbateľovi, ktorý prvým impulzom spôsobil, že sa z Pravodstva začali vynárať stále hmotnejšie svety. Spolu sa tak vynorilo sedem nebí. Medzi samotným Bohom a týmito nebami leží predel – ôsme nebo. Tejto tajomnej oblasti je venované samostatné pojednanie, nájdené medzi gnostickými a hermetickými rukopismy v Nag Hammádí. Staroegyptská predstava o stvorení prešla i do gnóze a do prvotného kresťanstva. Vďaka tomu sa dozvedáme rôzne detaily, pre ktoré sme nenašli doklady v staroegyptských textoch.

Jednotlivé nebá je možné charakterizovať takto:

- Prvé nebo vzniklo zo vzduchu (Šu) a človek sa v ňom vzdáva sily, s ktorou sa zväčšuje a zmenšuje jeho karma.
- Druhé nebo vzniklo z vlhkosti (Tefnúta) a zanikajú v ňom sklony zákernej úskočnosti.
- Tretie nebo vzniklo z ohňa (Sachmet) a zaniká tu žiadostivosť, ktorou sú ľudia klamaní.
- Štvrté nebo vzniklo z ohňa perleťovej farby a zaniká tu prevládajúca arogancia.
- Piate nebo vzniklo z vody a zaniká tu bezbožná smelosť a zbrklá opovážlivosť.
- Šieste nebo vzniklo z vody a zaniká v ňom falošná honba za bohatstvom.
- Siedme nebo je mimo akúkoľvek hmotu a zaniká v ňom faloš, ktorá striehne, aby mohla uškodiť.

Unikátne svedectvo o staroegyptských teologických názoroch spojených s neskorším kresťanstvom a židovstvom podáva napríklad kniha The Book of the Mysteries of the Heaven and Hearth (Kniha o tajomstvách neba a zeme), ktorú preložil a roku 1935 vydal E. A. W. Budge. Toto dielo pochádza z Etiópie a vďaka tomu sa tiež zachovalo; tam totiž nikdy nedošlo k ničeniu starých posvätných textov.

Podľa Egypťanov je všetko v Bohu a preto je všetko Bohom. Odtrhnutie od Boha je spôsobené vlastným myslením a uzatvorením sa do seba. Pretože je Boh vo všetkom, nie je možné ho pomenovať; vzťahujú sa k nemu totiž všetky mená. Preto ho označovali ako NIČ, Átúm. Bezbrehá žiara (Ré) bol jeho viditeľnou podobou, do ktorej musel putujúci vstúpiť, ak chcel s ním splynúť. Ré nebolo slnko, ako sa niekedy uvádza, pretože to bolo iba jeho nedokonalým symbolom.

Zatiaľ čo pri slnku môžeme pozorovať ohraničené svetlo – disk (po egyptsky Áton), božie svetlo je všade a nemá zdroj. Preto ho Egypťania niekedy označovali heru – deň, teda svetlo bez viditeľného zdroja. Ré teda prekladám ako Bezbrehá žiara.

Ak máme porozumieť Egyptskej knihe mŕtvych, je potrebné si uvedomiť, že podstata zádušných obradov v Egypte bola úplne opačná, než ako je tomu v našej spoločnosti. I keď hovoríme, že zomrelému je vypravený pohreb, obrad sa zameriava výlučne na pozostalých. Na zomrelého sa nazerá len ako na hmotnú schránku, ktorá po ňom ostala a teraz je na obtiaž. Z tohto uhla pohľadu je treba konštatovať, že najnovší trend pohrebu bez obradu je viac než žiadúci. V starom Egypte nehrali naopak v pohrebných obradoch pozostalí takmer žiadnu úlohu, ich stredom bol zomrelý. Obrady slúžili k tomu, aby bol zomrelý bezpečne prevedený záhrobím buď k Bohu, alebo k novému, čo najpriaznivejšiemu vteleniu. Iba v prípadoch, že bol najstarší syn zasvätený, aktívne sa na obradoch podieľal. Po uzavrení hrobky prinášali pozostalí dvojníkovy zomrelého obete, aby netrpel hladom a smädom. Tento postoj stmeloval egyptskú spoločnosť a spojoval ju pevnými putami s minulými generáciami. Práve v tom je potrebné vidieť jeden z faktorov, prečo sa táto spoločnosť udržala tak dlho. Omnoho dôležitejšia je však skutočnosť, že ak domyslíme význam egyptskej pohrebnej výbavy a všetkých obradov, zistíme, že sa Egypťania pokúšali dušu chrániť pred ďalším vtelením.

Najväčšou prekážkou pre pochopenie staroegyptského duchovného odkazu však predstavuje rozumové chápanie a branie všetkého doslova. Je treba zdôrazniť, že dielo vzniklo v dobe, kedy v mozgovej činnosti úplne prevládala pravá hemisféra – ľudia boli ponorení do kolektívneho vedomia a svet chápali ako jediný celok. Keďže sa táto jednota veľmi ťažko slovne vyjadruje, používali veľmi komplexné symboly.

[bodvaru]

Zádušné texty thébské a neskorších recenzií vzbudili pozornosť egyptológov už v okamihu, kedy boli objavené. To nie je nijako prekvapujúce, pretože ich autorstvo bolo jednak pripisované egyptskému bohu Thovtovi (Džehutimu), ktorý bol Grékom známy ako Hermes Trismegistos, a jednak vynikali výnimočnou umeleckou úrovňou ilustrácií. Pokiaľ ide o Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary, nie je možné tu vypočítavať všetkých egyptológov, ktorí sa týmto pozoruhodným dielom zaoberali – získali by sme len zoznam všetkých významných učencov oboru z celého sveta. Zmieňme sa preto len o tých najvýznamnejších. Naša vďačnosť však patrí všetkým, pretože bez ich úsilia by bolo pravdepodobne nemožné toto vydanie spracovať v súčasnej podobe.

Egyptská kniha mŕtvych a egyptológovia

Prvým skutočným odborníkom, ktorý sa Egyptskou knihou mŕtvych zaoberal (a tak ju tiež nazýval), bol J. F. Champollion, ktorý sa dokonca pokúsil o jej preklad. Po Champollionovej smrti však väčšinu jeho rukopisov, vrátane slovníka a egyptskej gramatiky, ukradol jeden z jeho žiakov a hodlal ich vydávať za svoju prácu. Champollionovmu bratovi sa s veľkou námahou podarilo získať väčšinu rukopisov späť a postupne ich vydať, preklad Egyptskej knihy mŕtvych však medzi nimi bohužiaľ nebol.

Mimoriadne miesto v histórii diela zaujíma zakladateľ nemeckej egyptológie Richard Lepsius, ktorý obor postavil na skutočne pevné základy. Už roku 1842 vydal faksimile Turínskeho papyrusu (saiská recenzia) a niektoré ďalšie texty na zverejnil v gigantickom diele Denkmäler.

Pokiaľ sa jedná o thébsku recenziu, tu sa stretávame so skutočným gigantom. V roku 1895 vydal Sir E. A. Wallis Budge Aniho papyrus, ktorý získal v Egypte pre Britské múzeum roku 1888. O rok neskôr vydáva súbor ďalších textov, ktoré tvoria súčasť tohoto diela. V usporiadaní kapitol však vychádzal z chybného, Lepsiem položeného základu. Ten totiž mechanicky očísloval po sebe idúce kapitoly Turínskeho papyrusu natoľko nesprávne, že si nevšimol, že niektoré texty sa v ňom opakujú a určité vinety dokonca považoval za samostatné oddiely. Z tejto podoby sa bežne vychádza dodnes.

I keď je dnes Budgeov preklad zastaralý, musíme povedať, že v niektorých ohľadoch bol jeho prístup a spracovanie správnejšie než v prípade omnoho neskoršieho vydania R. O. Faulknera. To si prirodzene tiež zaslúži našu pozornosť, pretože na základe ďalších textov a lepšej znalosti egyptčiny bolo možné doplniť mnohé chýbajúce pasáže diela, i keď sa stále jednalo o výber, pretože do neho nebolo pojatých mnoho vtedy známych textov. Ak hovoríme o thébskej recenzii, nie je možné nespomenúť vydanie faksimile textov z 18.-20. dynastie, spracované Navillom už v roku 1886. To je dodnes uholným kameňom pre každého, kto by tieto texty chcel študovať v origináli.

Významným počinom bolo vydanie prekladu Egyptskej knihy mŕtvych predným americkým egyptológom Thomasom G. Allenom. Tento bádateľ bol prvým, kto prekonal zvláštnu vieru egyptológov, že kniha mŕtvych musí byť písaná iba na papyrusových zvitkoch, ktorá viedla do tej doby všetkých bádateľov k tomu, že ignorovali všetky texty, ktoré neboli písané na papyruse, i keď k dielu zjavne patrili. Niektoré z nich boli známe už prakticky od počiatku egyptológie... Kladom Allenovho spracovania je modernosť prekladu, dobrý poznámkový aparát a uvedenie pôvodu jednotlivých textov, ktoré zahrnujú mnoho modlitieb, amuletov a inak nevydávaných textov, ako sú kapitoly 191 a 192. Zjavným záporom je vynechanie všetkých viniet, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou jednotlivých kapitol a tradičné usporiadanie týchto textov podľa obvyklých poradových kapitol. Vinety sú tu iba popísané.

Je však potrebné bohužiaľ konštatovať, že nemecký preklad Egyptskej knihy mŕtvych od E. Hornunga je i napriek svojim literárnym kvalitám krokom späť, pretože sa príliš držal tradičnej podoby vydávania diela, takže nielenže nezaradil mnoho textov, ktoré obsahuje Allenov preklad, ale ignoroval i všetky kapitoly s vyšším číslom než 190. Paradoxom je, že vo vynikajúcom poznámkovom aparáte uvádza edíciu 193. a celej skupiny ďalších, dosiaľ nezaradených kapitol. Za prínosné je možné považovať, že sa pokúsil text usporiadať do veršov.

Zmienená 193. kapitola vyšla iba ako predmet odborného egyptologického článku v holandčine, ktorý však neobsahoval jej preklad. V tomto knižnom spracovaní teda vychádza vôbec prvý krát a zároveň je tu prvý krát preložená do akéhokoľvek moderného jazyka.

Skupinu dvanástich nezaradených kapitol vydal egyptológ Mohamad Saleh vo svojej štúdii Das Totenbuch in den thebaischen Beamtengraebern des Neues Reichs z roku 1984. Zaradenie týchto kapitol skutočne nie je jednoduché, pretože zhruba u polovice z nich poznáme len názov a u ostatných sa zjavne jedná len o nepatrný zlomok pôvodného textu. Metóda, na ktorej je založené usporiadanie zádušných textov v tejto knihe, však umožnila zaradiť všetky texty a tak sa s nimi môže čitateľ zoznámiť v novom preklade (poznámky k tejto časti textu sú označené indexmi X1-X17 a sú uvedené na konci poznámkového aparátu). Je teda možné bez preháňania povedať, že toto české vydanie je najúplnejšie a obsahuje všetky známe časti Kapitol o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary.

V štúdii Mohamada Saleda sú jednotlivé texty označené ako »vineta A-H«. Z dôvodu konvenčného, zabehnutého poznačenia jednotlivých kapitol som bol nútený im priradiť poradové čísla (194-205), i keď je takéto usporiadanie silno zavádzajúce. Chyba nie je len v nerozlíšení kategórií textov a usporiadaní kapitol za sebou podľa ich obsahu, ako pokračuje text, ale tiež v nezmyselnom a nesústavnom označení textov, ktoré boli objavené dávno po kodifikácii, ktorú urobili R. Lepsius a jeho nasledovníci. Mnoho kapitol je totiž označených rovnakým poradovým číslom a rozlíšené doplnkovým písmenom, akoby sa jednalo o varianty rovnakého textu, i keď je ich obsah úplne rozdielny a naopak niektoré kapitoly majú samostatné poradové čísla, i keď sú variantami, alebo dokonca iba skrátenými verziami. Sú známe i texty, ktoré zjavne obsahujú viac kapitolových jednotiek a aj tak sú označené ako jediná kapitola. Tento chaos v označovaní jednotlivých kapitol určite vznikol tým, že dielo nemáme k dispozícii v tej podobe, ako ho usporiadali sami Egypťania, zatiaľčo Texty pyramíd a Texty rakiev sa nám dochovali.

Do češtiny preložil Egyptskú knihu mŕtvych prvý krát akademik František Lexa, rovnako ako ďalšie základné diela egyptskej teológie. Knižne však vyšli len ukážky v jeho dielach o staroegyptskom náboženstve a čarodejníctve. V úplnosti vydal len v roku 1910 papyrus Národnej knižnice v Paríži, čo je démotický text 125. kapitoly knihy mŕtvych. Táto kniha vyšla po francúzsky a bola určená iba pre špecialistov.

Roku 1930 vyšla 125. kapitola Egyptskej knihy mŕtvych po česky, bez udania prekladateľa. V roku 1995 bol na Slovensku vydaný český spisok, ktorý vytrhol z kontextu Lexove preklady vybraných kapitol knihy mŕtvych a jej častí. Lexa ich vo svojich knihách o staroegyptskom náboženstve a čarodejníctve použil iba ako doklady svojich tvrdení. Ak prehliadneme úplnú zastaranosť prekladu (Lexove knihy vyšli v dvadsiatych rokoch 20. storočia) a hanbu spojenia s úplne nehodnotným článkom Karla Weinfurtera, potom musíme konštatovať, že duchovný prínos tohoto vydania je nulový a skôr v nás vyvoláva dojem snahy ťažiť z chýrečnosti tohoto klenotu egyptskej duchovnej literatúry.

Len ako zaujímavosť uveďme, že v roku 1937 vyšiel román Františka Špundy Egyptská kniha mrtvých. Toto dielo nie je príliš kvalitné ani ako román a so skutočnou knihou mŕtvych má spoločný iba názov. Tu ju uvádzam len preto, že v mnohých ľuďoch vyvoláva tento zväzok dojem, že Egyptská kniha mrtvých v češtine vyšla, snažia sa ju získať za veľakrát veľmi vysokú cenu a potom sú sklamaní.

[bodvaru]

Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary nie je možné chápať ako dogmaticky kodifikovaný text. Skutočnosť je taká, že neexistujú dva exempláre, ktoré by boli totožné. Líšia sa použitými kapitolami i ich poradím. Takisto môže byť modifikovaný obsah jednotlivých kapitol, tak aby bol „šitý na mieru“ zomrelému. Z tohto dôvodu je ako východisko Aniho papyrus rovnako dobrý ako ktorýkoľvek iný text thébskej recenzie. Ak prenikneme k jadru posolstva diela, zistíme, že mnohé kapitoly vyjadrujú rovnakú myšlienku v rôznych podobenstvách.

Je možné si teda predstaviť, že v Egypte existovali kňazi, ktorí dokázali vytvárať tieto modifikácie a rozširovať tak pozostatky tohoto prastarého diela, ktorého súčasti boli postupne objavované v základoch starých svätýň a v jaskyniach (hrobkách?). Len pre ilustráciu, Aniho papyrus obsahuje nasledujúce textové jednotky:

- úvodné chválospevy na boha Réa a Osirida-Dobrébytie.
- Kapitoly 1-186, pričom chýbajú kapitoly:
1B, 19-21, 25, 28, 29A-B, 30A, 31-41, 47, 49, 51-53, 55-57, 60, 62-71, 73, 75-76, 79, 81, 90, 94-109, 111-123, 126-131, 135-145, 149-150, 152-154, 157-165, 167-174, 176-184.

Sám pojem „kapitola“ je problematický a býva niekedy prekladaný ako „porekadlo“. Ani tento preklad však nie je presný, pretože takto označené oddiely obsahujú i popisy situácií, v ktorých sa zomrelý nachádza. Z vyššie uvedených charakteristík je zjavné, že jednotlivé kapitoly môžeme chápať ako úryvky základného duchovného spisu, ktorý dosiaľ nemáme k dispozícii. Konkrétne nálezy sú teda len súbormi z neho vybraných pasáží.

Exempláre na papyruse bývajú písané čiernym atramentom, červenou sú uvedené len nápisy a väčšina priamych rečí zomrelého. To sa však líši prípad od prípadu a nie je to presne dodržiavané ani v rámci jedného papyrusu. Pokiaľ sa pisatelia snažili napodobniť rozvinutý papyrusový zvitok, zapisovali i texty na steny rakiev a hrobiek rovnakým spôsobom. Dôvodom bola nepochybne snaha, aby text prežil tisícročia, pretože Egypťania si boli vedomí, že papyrus je krehký materiál. Najkrajším príkladom je kniha mŕtvych „rozvinutá“ na stenách hrobiek Amenhotepa II. a Tutmosa III. v Údolí kráľov.

Pokiaľ hľadáme spoločného menovateľa jednotlivých exemplárov, zisťujeme, že najčastejšie sa stretávame s kapitolami 1, 17 a 64. Tým sa konečne dostávame k ďalšej otázke. Nie všetky pridružené texty totiž bývali súčasťou papyrusového zvitku a zrejme boli zapísané len vtedy, ak sa chcel zomrelý poistiť pre prípad, že by sa mohlo z jeho pohrebnej výbavy niečo stratiť. Vybrané texty totiž boli písané priamo na amulety, ktoré sa vkladali do hrobu. Najlepšou ukážkou je kapitola 30B, ktorá sa písala na amulet tvaru skarabea. Rubrika tejto kapitoly dokonca presne udáva, ako má byť taký skarab vyrobený. Ďalším častým prípadom je 6. kapitola, ktorá bola písaná na sošky vešebtov. Tieto sošky dostávali i panovníci. Do hrobou ich bolo ukladaných až 365 (na každý deň roku jedna).

Súčasťou knihy sú i texty, ktorých súvislosť s dielom je na prvý pohľad nerozoznateľná. Môže sa preto ľahko stať, že pokiaľ konkrétny text neobsahuje pisárske poznámky, ktoré by nás upozornili na jeho príslušnosť ku Kapitolám o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiare, nemusíme si tento vzťah vôbec uvedomiť. To by v nás malo vzbudiť zvýšenú pozornosť k textom dosiaľ označovaným za mytologické, magické alebo historické. Veľakrát sú všetky tieto zložky zmiešané.

Príkladom takého diela je Legenda o skaze ľudstva, ktorej text vrátane vinety bol objavený na stene hrobky Setiho I. v Údolí kráľov. Pôvodný názov znie Kniha o sebastvorenom Stvoriteľovi, ktorý sa potom ujal vlády nad ľuďmi, bohmi a vecami, o jedinom Bohu. Obsah je mimoriadne dôležitý pre naše poznanie myšlienkového sveta starých Egypťanov. Najdôležitejšou správou je tu popis vzniku „záhrobia“, z ktorého jasnie plynie, že starý Egypťania boli presvedčení, že sa nejedná o nejaké konkrétne oblasti, ale o vízie, ktoré sú vytvárané našou mysľou. Už vtedy teda došli k rovnakému záveru ako najmodernejšia psychológia. Pretože obsah tejto „legendy“ nezapadá do žiadnej z hlavných kategórií, zaradil som ho ako samostatný dodatok k celému dielu.

Ďalším vážnym problémom, ktorý obmedzuje zrozumiteľnosť moderných vydaní Egyptskej knihy mŕtvych, je skutočnosť, že jednotlivé texty nie sú logicky usporiadané, ale patria do úplne odlišných kategórií. Môžeme tu totiž nájsť nielen popisy záhrobia a stavov, ktorými zomrelý prechádza, ale tiež amulety a modlitby. V tomto vydaní boli preto všetky texty dôsledne rozdelené do zvláštnych oddielov. Možným dôvodom takého zmätenia textov môže byť to, že predčítajúci pripravil text z modlitieb a amuletov (2. zväzok tohto vydania) i vlastných „dejových kapitol“ (1. zväzok) a potom ho iba predčítal pri pohrebných obradoch. Či sa pri zádušných obradoch používali i zmienené monografie, nevieme. Tak by sme si mohli vysvetliť i to, prečo sa niektoré texty v jednom exemplári opakujú.

[bodvaru]

Egypťania si boli dobre vedomí, že zomrelý vníma to, čo vytvára jeho myseľ. Aby zaistil kľudné opustenie mŕtveho tela, poškodzovali i hieroglyfické značky, ktoré predstavovali tvory zomrelému potencionálne nebezpečné. S touto praxou sa stretávame už v Textoch pyramíd, ale nachádzame ju i na rakvách z neskorších dôb. Časom sa celý text stal amuletom a pravdepodobne prevládlo presvedčenie, že vlastníctvo akejkoľvek jeho časti dokáže zaistiť večnú blaženosť. Jedine tak si totiž môžeme vysvetliť, prečo sa na stenách hrobiek vyskytuje i text 190. kapitoly, ktorý nemá žiadnu duchovnú hodnotu a je očividne iba doslovom k celému dielu.

Na základe toho, čo je nám doteraz známe, môžeme celé dielo rozvrhnúť do nasledujúcich oddielov:

1. Úvodná časť bola pravdepodobne tvorená modlitbami k Bezbrehej žiare (Réovi) a Osirisovi-Dobrébytie. Tieto texty sa objavujú často na počiatku papyrusových zvitkov obsahujúcich Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary. Svojim zameraním sú pravdaže zhodné s tými, ktoré egyptológovia označujú ako 15. kapitolu. V súčasnom vydaní boli zhromaždené do samostatného oddielu. Z charakteru týchto modlitieb môžeme usudzovať, že sa ich Egypťania modlili počas života a mentálne sa tak pripravovali na púť k Bezbrehej žiare, k Stvoriteľovi. Modlitby boli najpravdepodobnejšie verejné a odriekavali sa i na záver pohrebných obradov tesne predtým, než bola múmia uložená do hrobky.

2. Okrem predchádzajúcich modlitieb sa s Egyptskou knihou mŕtvych spája mnoho ďalších modlitieb, ktoré boli určené výlučne pre vzývanie božstiev a ktoré malá prenášať duša zomrelého po opustení svojho hmotného tela. Rovnako tento súbor bol v tomto vydaní zoskupený do samostatného oddielu. Tieto a ďalšie texty boli prísne tajné a preto s nimi späté obrady prebiehali v zvláštnom stane, ktorého steny boli pokryté žltými hviezdami, aby symbolizovali nočnú oblohu. Tvarom pripomínal stan turecký, pričom lievikovitý útvar na jeho vrchole najpravdepodobnejšie predstavoval Tunel, do ktorého musel zomrelý vstúpiť, aby sa mohol vydať ku Svetlu.

3. Aby zomrelý dosiahol svojich cieľov, domnieval sa, že potrebuje mnoho hmotných a textových amuletov. Tie tu boli vyčlenené tiež do samostatného oddielu. Vďaka tomuto usporiadaniu sa pred nami zároveň plasticky vynára celý zádušný obrad, ktorý nebol iba náboženským rituálom a dôležitosť si zachoval dodnes. Pokiaľ totiž duša zomrelého zotrvávala pri hmotnom tele, kňazi sa ju snažili mentálne prebudiť, aby sa prebrala zo spánku, uvedomila si svoj stav a vydala sa na cestu záhrobím. I tu sa snažili maximálne pomôcť, aby sa duša buď nemusela vôbec znovu zrodiť, alebo aby bol jej nový život čo najpriaznivejší. Tieto amulety a s nimi späté zaklínadlá môžeme rozdeliť na tie, ktoré boli zo zomrelým uložené do hrobu a na tie, ktoré boli pri obradoch iba používané a potom odnesené. Je možné, že s každým predmetom v hrobke bolo späté určité zaklínadlo. V neskorších dobách boli tieto zaklínadlá zapisované priamo na tieto predmety.

Egypťania si boli dobre vedomí, že zomrelý vníma to, čo vytvára jeho myseľ. Aby zaistil kľudné opustenie mŕtveho tela, poškodzovali i hieroglyfické značky, ktoré predstavovali tvory zomrelému potencionálne nebezpečné. S touto praxou sa stretávame už v Textoch pyramíd, ale nachádzame ju i na rakvách z neskorších dôb. Časom sa celý text stal amuletom a pravdepodobne prevládlo presvedčenie, že vlastníctvo akejkoľvek jeho časti dokáže zaistiť večnú blaženosť. Jedine tak si totiž môžeme vysvetliť, prečo sa na stenách hrobiek vyskytuje i text 190. kapitoly, ktorý nemá žiadnu duchovnú hodnotu a je očividne iba doslovom k celému dielu.

4. Vlastné Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary logicky začínajú prípravou múmie a magickými opatreniami, aby telo nezhnilo, aby sa duši zomrelého dostalo dychu a aby bol dobre zabezpečený jeho dvojník (akýsi odtlačok jeho práve uplynulého života, pre ktorého sa budovala hrobka). Práve jemu boli určené všetky obety. Potom nasledovala výzva, aby sa zomrelý prebral zo svojej strnulosti a uvedomil si svoj stav.

S touto výzvou sa môžeme stretnúť prakticky vo všetkých súboroch zádušných textov. Zďaleka najčastejší však je v Textoch pyramíd, kde sa opakuje neustále. Tento súbor najstarších dochovaných zádušných textov je vlastne takmer výlučne zameraný na prebudenie zomrelého a preto nie je divu, že sa tu nestretávame s popisom žiadnych záhrobných oblastí, ktorými zomrelý prechádza na svojej ceste.

Najpodstatnejšie posolstvo Textov pyramíd je obsiahnuté v niekoľkých kapitolách knihy mŕtvych; preto nebolo nutné čokoľvek z Textov pyramíd zaraďovať do tohoto vydania a z rovnakého dôvodu sa uvedený súbor nehodí za podklad k rekonštrukcii pôvodnej podoby Kapitol o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary. Aby si však čitateľ o štruktúre Textov pyramíd mohol určitý obrázok urobiť, ponúkam tu aspoň ich najhrubší popis podľa kapitol:

1- 8 Geb a Nút oslovujú kráľa (zomrelého) a sľubujú mu ochranu.
9- 10 Kráľovský protokol.
11- 19 Obnovenie a oživenie tela zomrelého.
20- 22 Obrad otvorenia úst.
23- 80 Prinášanie obetí a oživovanie tela zomrelého.
81 Spev k prebudeniu zomrelého.
82-209 Prinášanie obetí zomrelému, aby sa zdvihol.
210-213 Spev k prebudeniu zomrelého.
214-216 Kráľ vystupuje na nebesá.
217 Kráľ sa stretáva s Bezbrehou žiarou.
218 Kráľ sa stretáva s deviatimi najvyššími bohmi.
219-222 Kráľ oslavuje vyšších i nižších bohov a stáva sa Osirisom.
223 Zomrelý je opatrený potravou.
224-225 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
226-246 Odháňanie všetkého, čo by mohlo zomrelému na ceste ublížiť.
247-253 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
254-373 Kráľ dorazil do neba a začína sa očisťovať.
374-412 Kráľ dorazil k prevozu, ktorý ho vezme pred brány neba.
413-418 Výzva, aby sa zomrelý prebudil a obliekol sa.
419-421 Syn oslovuje zomrelého otca.
422 Kráľ sa stáva duchom.
423-436 Kráľ dostáva obety a ochranu.
437 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
438 Zomrelý je ubezpečený o svojej nesmrteľnosti.
439-456 Zomrelý je prijatý v nebesiach.
457-468 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
469-476 Zomrelý je čistý a vstupuje do nebeskej bárky.
477 Zomrelému sa zjavujú bohovia a je vyzvaný, aby sa prebral.
478 Zomrelý vidí rebrík do neba.
479-508 Zomrelý je čistý, je mu otvorené nebo a je vyzvaný, aby sa prebral.
509-589 Zem sa chveje a kráľ stúpa na nebesá.
590 Zomrelý sa môže voľne pohybovať.
591-593 Zomrelý na seba berie rôzne podoby.
594-663 Kráľ je pred bránou nebies.
664-758 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
759 Zomrelému je povedané, že z jeho cesty boli odstránené prekážky.

Zdroj: Egyptská kniha mrtvých I, Jaromír Kozák, Vydalo nakladateľstvo Eminent, 2002